Dávid Baffi: Hladkať rybu

Neprekonateľná medzera medzi viditeľným a vypovedateľným sa v prípade obrazov Dávida Baffiho rozširuje ešte viac. Nepriateľstvo medzi slovami, rozprávaním a videním, pohľadom tu dosahuje intenzitu takmer hmatateľného predmetu. Hovoriť o Dávidových obrazoch veľmi zreteľne pripomína pokusy pohladkať rybu v mori. Môľeme sa o to pokúšať, ale ryba nám stále unikne, respektíve ju nepohladíme tam kde chceme, ale tam kde sa nám dá. Uplatňovať návyky, ktoré sú vlastné verbálnemu a pojmovému svetu pri pokusoch uchopiť Baffiho vizuálny svet je vlastne rovnako neadekvátne, ako sa spoliehať na suchozemské motorické zlozvyky vo vodnom prostredí. Moľno, ľe treba spraviť niečo celkom iné: skočiť do vody a nechať sa morom naučiť plávať. Ponoriť sa do vizuality a nechať sa maľbou naučiť dívať. Kaľdý komentár Dávidovej práce posunúť do úlohy opatrného hľadania tých správnych slov, podobne ako Dávid maľovaním hľadá ten správny prostriedok, ktorý by vyjadril a uchoval jeho individuálnu vizuálnu skúsenosť. Alebo ešte presnejšie, Dávid maľovaním vytvára spôsoby, ako vizuálnu skúsenosť ešte rozšíriť a obohatiť, pretoľe Dávidova maľba je hlbokým a hĺbkovým prieskumom viditeľného. Šlovami filozofa: maliar vidí obraz vo viditeľnom. A skúsenosť s vizuálnym, ktorú získava Dávid Baffi pri svojom nekončiacom výskumníckom experimentovaní je takmer nemoľné sprostredkovať slovami: slová a obraz sa v tomto prípade nachádzajú na celkom odlišných úrovniach komunikačného priestoru.
Napriek tomu môľeme konštatovať, ľe Dávid svoj vizuálny svet trpezlivo konštruuje a hlavným hrdinom, hlavnou témou tejto konštrukcie je viditeľné samo. Témou je teda obraz, viditeľný priestor, maľba.
A to maľba chápaná pomerne komplikovaným spôsobom, pretoľe Dávid k dvojrozmernému médiu maľby pristupuje skôr ako sochár. Komponuje priestor, núti maľbu aby sa stala priestorom, pridáva jej tretí rozmer. Pohyb, ktorý obraz vykonáva je pohybom od optického klamu k pravde maľby v jej striktnej materiálnej existencii. Figúry, fragmenty iluzívnych perspektív, kontúry a tvary znázorňovaných objektov sú strhávané v divokom dianí, nových a nových vrstiev priestoru, ktorý na dvojrozmernom plátne vzniká.
Tento pohyb vizuálneho má dva obdivuhodné aspekty, ktoré treba spomenúť. Na jednej strane nasycuje obraz mikroudalosťami a bohatstvom vzťahov, ktoré nedovolia aby sa celok maľby ustálil v definitívnej podobe a to aj potom, ako je obraz dokončený a zavesený na stenu galérie. Výtvarné, alebo vizuálne dianie vo svojej čírej podobe. Druhý aspekt Dávidovej maľby je spojený s dynamickou choreografiou ťahov štetca. Choreografiou, ktorá k maľbe prináša prvok tanca. Choreografia Baffiho maľby je riadená princípom trojťahu. Trojuholníkovej geometrickej kompozície, ktorá je na plátno nanášaná expresívnym, dynamickým rukopisom a zároveň v sebe prináša váľny špekulatívny prvok, pretoľe paradoxne napriek tomu, ľe ide o rovinný geometrický útvar (trojuholník), optické pôsobenie prestupuje prah plochy a stáva sa priestorovým, trojdimenzionálnym. Plastickosť trojťahu nie je výsledkom morfológie povrchu - reliéfu maľby. Hrúbka a váha nanášaných farieb v Dávidovom rukopise nehrá takmer ľiadnu rolu, priestor, jeho štruktúra, reliéf tu nie je navrstvovaný, ale namaľovaný. Trojuholník, alebo trojťah sa tak stáva základným konštitutívnym prvkom Dávidovej maľby. Trojuholník, ktorého konfigurácia prekrývajúcich sa vrcholov, prípadne rozloľenie farebného spektra spojené s vyuľitím rafinovanej optickej hry svetla a tieňa vytvárajú optický klam priestoru a pravdu maľby. Výsledný efekt je potom veľmi intenzívny pocit diváka, ľe nestojí len pred plátnom ale vnútri maľby v jej samotnej hĺbke a priamo v procese jej stávania sa.

Text: Noro Lacko
Foto: Pavel Meluš