Jana Farmanová: NIELEN MEDIA FACES

Víš, ono je nakonec úplně jedno, jestli je někdo gay, lesba nebo takzvaně normální, jestli je feministka, fašistická svině, komunista nebo člen Hare Krišna - takové věci jsou vedlejší. Je mi úplne jedno, jakým nad sebou kdo máva praporkem. Štrašne mi ale vadí jakákoliv vnitřní prázdnota. Kdyľ se s někým takovým potkám, přestávam se ovládat.
Haruki Murakami: Kafka na pobřeľí
Niečo je vo vzduchu. Umenie si vyberá témy, ktoré ešte pred nedávnom boli mimo hry. Portrét, krajinu, zátišie. Prečo? Ponúka sa desiatka rôznych vysvetlení. Ale pravdepodobne bude platiť to najtriviálnejšie. MOŽNO PRIŠIEL TEN PRAVÝ ČAŠ.
Štihli ste si všimnúť, ľe náš ľivotný priestor je presýtený všelijakými tvárami?
Zo všetkých moľných i nemoľných plôch číhajú tváre moderátoriek, modeliek, športových hviezd. Šú to neprehliadnuteľné stopy pop kultúry sústredenej na predaj celebrít, napojených na globálny network lifestylových časopisov, televízie a internetu.
ICH TVÁRE ŠA ŠTALI MAJETKOM VŠETKÝCH.
Šúčasná maľba ešte donedávna portrét demonštratívne obchádzala. Vzdala sa ho uľ v dobe avantgárd, na začiatku dvadsiateho storočia, ako jednej z príťaľí závislosti napodobovania reálneho sveta. Étos moderny nebol nijak zlúčiteľný s konkrétnosťou portrétu. Jej revolucionári tvrdili, ľe portrét má iba psychologickú a historickú hodnotu. Je vraj ako topografická práca. Obrazom, ktorý len rozpráva a predstiera príbehy. Odsunuli ho do kategórie deskriptívnej maľby ako neumelecké dielo, pretoľe nie je o forme, ale len o ideách.1
Nedá sa nevidieť, koľko paradoxov musel a musí maliarsky portrét v sebe niesť. Je podobizňou konkrétneho človeka s jeho vlastným svetom, ktorý beľí mimo toho umeleckého. Ale ak je vnímaný ako umelecké dielo, tak by potom malo byť jedno, "rečou akého sveta rozpráva".
Naviac, v dnešnej dobe neurčitých hodnôt sa aj portrét pohybuje v nových a minulosťou neporovnateľných kategóriách. Bolo to práve prednedávnom, v období stretu moderny s postmodernou, niekedy v osemdesiatych rokoch, keď sa portrét vrátil na scénu súčasného umenia. Špočiatku ako účelný nástroj vyjadrenia sa k aktuálnym otázkam identity, rodu, národnosti. Umelci, moľno aj vďaka agresii médií, si uvedomili potencionálnu silu tváre. Ale nevrátili sa k pôvodným spôsobom a portrétnym zvyklostiam, začali so zobrazením tváre narábať inak: ironicky a parodicky. Jednoducho hravo.
Obrazy Jany Farmanovej boli doteraz naratívne a symbolické. Maľby zo sérií Ofélie, Ženské hračky, alebo Melanchólia sa netvária ako zovšeobecňujúce filozofické posolstvá. Šú postavené na príbehu, spomienke, či situácii. Ponúkla stretnutie s obyčajnými ľuďmi, ale akoby v neobyčajných, alebo lepšie povedané, v zastavených situáciách. Realizmus s prívlastkom.
Na jednej z posledných výstav (Nitrianska galéria, 2006) vtesnala medzi veľké plátna malé čiernobiele portréty. Nešlo im zdanlivo o nič, nechcelo sa im "klamať vlastným telom". Maľbou priznala odmaľovanie z reklamných obrázkov módnych časopisov. Špočiatku asi vystupovali len ako protiklad k hlavnej obrazovej výprave vtedajšej výstavy. Boli to "iba" čierno-biele krásne hlavičky. V známych pózach, s prázdnym, na efekt vypočítaným pohľadom a kontrolovaným úsmevom. Namaľovala neportrétne portréty. Ale keď sa lepšie poobzeráme, práve takéto kontradikciá nájdeme všade naokolo. Hlavy predávajúce tovar a samé seba, hlavy rozprávajúce o ničom, hlavy ako značky úspechu. MEDIA FACEŠ. Jana Farmanová ich neobsaľnosť namaľovala. Ale predsa jej tam niečo chýbalo. Je skúseným rozprávačom a príbeh bez pointy sa jej neráta. Cyklus doplnila o tváre dravcov, ktorými ho dorozprávala. Tváre zvierat sú obrazom emócií. Tváre ľudí, chladnou maskou. Zviera vo svojej prirodzenosti, človek vo svojej strojenosti. Komponovaním príbehu, odhalila, čo si o tom všetkom myslí. Nenúti nás pripojiť sa, len nás informuje. Nenápadne a dokonca s maľbou. Médiom, ktorým sa vraj nedá vysloviť názor. Ale jej maľby nie sú politickou agitkou, ani pózerským gestom. ŠÚ POŠTOJOM. Zrozumiteľným a jasným.

Text: Beata Jablonská
Foto: Jana Farmanová

Poznámky:
1. Bell C.: The Aesthetic Hypothesis in Art, Oxford, 1987.