Klára Bočkayová: Aj pre pamätníkov

Osobnosť Kláry Bočkayovej (1948) je neoddeliteľnou súčasťou slovenskej, v období normalizácie neoficiálnej výtvarnej scény, na ktorú vstupuje pred polovicou sedemdesiatych rokov 20. storočia s osobitým poeticko-hravým videním a interpretáciou ľudovej pop kultúry. Na jej začiatku stoja nájdené, vyšívané alebo predtlačené textílie, časti ženského odevu, dečky a navliečky, ktoré si privlastňuje, cituje a využíva ako podklad pre ďalšie autorské zásahy, premeny a interpretačné posuny. Stávajú sa jej základným repertoárom, z ktorého odvíja celú nasledujúcu tvorbu. Tieto ready-mades však autorka neskúma z estetického či etnografického hľadiska. Slúžia jej skôr na pretlmočenie autorských ideí, viažucich sa k umeniu pop artu, analytickej maľbe a odkazu Marcela Duchampa, ktorý predmet bežného použitia zmenou kontextu ako prvý povýšil na umelecký artefakt.
Pre svoju tvorbu objavuje Klára Bočkayová kedysi bežný, dnes už skôr ojedinelý materiál - vyšívané dečky, ktoré v minulosti patrili k základnej výbave domácností, kde tvorili výzdobu kuchynských stien. K ich základnému repertoáru patria anjeli a putti, náboženské výjavy, galantné scény, ženy v domácnosti a s nimi spojené výroky (Šťastný je ten, kto prežil lásky sen; Vydajte mňa mamička, pokiaľ som ja mladá...; Obed je už hotový a môj manžel nechodí; Až na svete budeš drahý sám a sám...). Bočkayová pracuje s niekoľkými ťažiskovými námetmi, ktoré stále novým spôsobom využíva bez toho, aby skĺzli do roviny komixu. Emancipuje ich od pôvodného príbehu, anamorfózou tvaru dospieva k celkom novej obrazovej rovine a významom. Vyňatím z poklesnutej roviny gýča ich povyšuje a inovatívnym, v kontexte výtvarného umenia ojedinelým spôsobom integruje na základný prvok svojej tvorby. Na textil, ktorý následne aplikuje na plátno, ich z pôvodnej predlohy prenáša technikou frotáže, od polovice 80. rokov spojenou s následnou manipuláciou motívu, jeho fragmentarizáciou, posúvaním, prekrývaním, opakovaním, znejasňovaním a premenou pôvodne kompozične jednoduchých námetov. Autorka prechádza od pôvodne statického obrazu k dynamickému výrazu umocnenému gestickými, temperamentnými maliarskymi zásahmi, posúvajúcimi pôvodne realistický námet do abstraktnej roviny. Pracuje s transparentnosťou materiálov a prekrývaním vrstiev i významov. Svoju úlohu v nich zohráva prvok hry, náhody a prekvapenia, vznikajúci pri nanášaní maľby z opačnej strany textilu (iste nie náhodne má jeden z jej cyklov názov Netušené odhalenia, čo môže opäť evokovať viaceré roviny čítania - na úrovni maliarskeho aktu i tajomstva, či posolstva, prítomného v novovzniknutom príbehu obrazu). Predlohy, patriace k tradičnej predstave ženského sveta sa v jej tvorbe transformujú, stávajú sa symbolmi a podobenstvami. Ich banálny svet sa posúva do intelektuálnej roviny, v ktorej strácajú svoju pôvodnú sentimentalitu, nahradenú láskavou iróniou a nadhľadom. Sú autorkiným komentárom k rodovej problematike, interpretáciou tradične vnímaného, výsostne ženského sveta, ktorý spochybňuje a namiesto monotónnych stereotypov ponúka tvorivé prístupy, ktoré nevyčerpala ani počas už takmer tridsaťpäť rokov trvajúcej tvorby.
Komorná výstava "Aj pre pamätníkov" predstavuje sondu, ohliadnutie sa do začiatkov tvorby, ktorú zastupuje dielo z roku 1974, no predovšetkým aktuálnu tvorbu posledných dvoch rokov 2006 až 2008. Tá je syntézou už dosiahnutého, kedy sa opätovne vracia k prvotným stratégiám, využitiu textílií (vankúšov, figurálnych, textových a ornamentálnych výšiviek) ako priamej súčasti obrazu, v kombinácii s manipulovanými frotážami. Ich názvy - Tvárou k svetlu, Zabudnuté vety, Planá ruža, Na sklonku dňa či Inovať pripomínajú názvy básní, ktorými obrazy Kláry Bočkayovej vo vizuálnej rovine aj sú.

Daniela Čarná