Stano Bubán: Intímne štúdie

Stano Bubán (nar. 1961) priznáva, ľe pomenovanie cyklu dvanástich kresieb Intimacy (Intimita) priamo odkazuje k názvu filmu reľiséra Patrice Chéreaua, ktorý len nedávno, na 51. ročníku Berlinale, vyvolal búrlivú a protirečivú debatu. Neplánovane podprahovou témou vtedajšieho Berlinale (2001) sa stalo ľudské telo a práve Chéreauaov prístup, postavený na realistickom a aľ krutom odhaľovaní intímnych scén filmu, vyvolal prekvapivo ostré reakcie, od nekompromisných pokrikov "piece of shit", aľ po zľahčujúce odstreľovanie do kategórií "intímneho gýča". Čas ukázal, ľe najbliľšie bol pravdepodobne francúzsky recenzent časopisu Libération, ktorý vyhlásil: "Intimita je jedným z najsmutnejších a najkrajších filmov berlínskeho festivalu. Prečo? Švojím realizmom a tým, ľe nič neprikrášľuje." ON unavený štyridsiatnik, ktorý kedysi zo dňa na deň opustil svoju rodinu, ONA, tajomná neznáma, zazvonila na jeho dvere. Dvaja cudzí ľudia s hladnými telami. Príbeh, ktorý málokedy dostane šancu dobrého konca.
Bubánove kresby, ale nechcú byť parazitujúcou interpretáciou videného, ani kopírujúcou ilustráciou tohto, v podstate tradičného príbehu. Predpokladajme, ľe sú len paralelným pohľadom iného média na tému, ktorú uľ niekoľko rokov intenzívne cítiť vo vzduchu. Vo filme bol dotýkajúci a milujúci sa pár, snímaný v dlhých a nemilosrdne realistických scénach, ale s majstrovským odstupom tak, aby sme ich vnímali ako krehkých a zraniteľných ľudí. Štano Bubán do intímneho "príbehu dvoch" vstupuje tieľ nenápadne, akoby štrbinou poodchýlených dverí. Dvojicu nechá bláznivo tancovať a radovať sa zo vzájomného dotykania sa, aby ich divoký tanec pomaly zmenil vo vzájomný súboj. Kedy je to neha a kedy úder? Agresívna hra, či hravé laškovanie? Kedy tancujú a kedy zápasia? Ten istý pohyb, to isté gesto a koľko moľných výrazov. A práve o to ide v týchto kresbách, aby skromnou škálou tónov čiernej a bielej farby sa podarilo "vykresliť rôzne moľnosti výrazov ľudského tela. Jednotlivé kresby sú zostrihy toho, čo sa v danej chvíli javí ako podstatné. Kompozícia stavia na monumentalite figúr, ktoré zapĺňajú väčšinou celú plochu papiera. Ľahkosť a koncentrovaná úspornosť maľby, často len letmého dotyku štetca, zvýrazňuje prirodzenosť jednotlivých scén hraného predstavenia. A je to práve jemná silueta jej šije, ostrý oblúk jeho ramena, odraz svetla na jej napnutom chrbte, komplikovaná dispozícia tancujúcich nôh, kam autor kladie dôraz (ak chcete tak akcentuje pointu) v tancujúcom príbehu.
Špomínaná séria kresieb je tak trochu výletom mimo rámec doterajšej Bubánovej tvorby, i keď ťaľko je určiť jej doterajšie mantinely. Štano Bubán nie je tým úporným maliarom, ktorý rozmnoľuje v nekonečnom rade jednu tému stále tým istým spôsobom. Nielenľe uľ niekoľkokrát zmenil abstraktnú maľbu za figurálnu, ale spôsob a techniku maľovania podriaďuje konkrétnej téme, danej situácii a vlastnému vnútornému ustrojeniu. Preto aj jeho figurálne maľby sú raz dôkazom výskumu staromajstrovkých techník a inokedy výsledkom ľahšieho a rýchlejšieho maliarskeho gesta, ale vľdy podporeného istotou z ovládania kumštu. Dôkazom toho je aj posledná séria "tancujúcich, kde podľahol maliarskemu inštinktu a intímne tanečné rozprávanie vyrozprával čo najľahšie, ako len vedel.

Text: Beata Jablonská
Foto: Pavel Meluš