Stano Filko- OBALY

Obalový materiál Stana Filka

Obaly, vlastne kartónové schránky na maľby, ktoré sú tiež pomaľované, sú jedným z mnohých špecifických žánrov, ktoré Stano Filko v priebehu desaťročí vytvoril. Ako umelec, ktorý nerešpektoval hranice tradičných umeleckých druhov, patril medzi priekopníkov konceptuálneho umenia na Slovensku, na druhej strane však nikdy nestratil vzťah k tradičným výtvarným médiám. Svoju chuť alebo potrebu maľovať dlho potláčal, ale v rokoch emigrácie (od roku 1981), sa v ňom prebudila v nebývalej miere, azda aj pod dojmom z neoexpresionistickej maľby, ktorá ovládla značnú časť euroatlantickej umeleckej scény na prelome 70. - 80. rokov. Zvlášť po príchode do New Yorku vytvoril v rokoch 1983 - 1985 obrovské množstvo diel (nie však klasických obrazov), ktoré okrem neoexpresionizmu vstrebali aj množstvo ďalších podnetov (autor vo svojich text artoch pripomína špecifické spojenie geometrie, expresie a dekonštrukcie).
Okrem prevládajúcich veľkorozmerných kompozícií vzniklo aj množstvo menších diel, pripomínajúcich na prvý pohľad obrazy bežných formátov. Obojstranne pomaľované plátna však neboli však určené pre steny. Mali visieť zo stropu a voľne sa otáčať okolo vlastne osi v priestore; preto ich aj umelec nazval mobilmi. Ich formáty boli štandardizované (dlhšia strana merala okolo 160 alebo 135 cm, kratšia 90 - 95 cm). V domácich pomeroch by to boli veľké maľby, v kontexte Filkovej tvorby však išlo len o komorné formáty, určené zrejme pre súkromných zberateľov. Autor sám ich vnímal ako listy v knihe (aj stránky v skutočnej knihe sú väčšinou obojstranne vytlačené) a ukladal ich v sériách po piatich do "väzby kartónových schránok, "kníh vo filkovských, teda gargantuovských rozmeroch.
Ako umelec, ktorý neoddeľoval tvorbu od vlastného života a svoje životné prostredie pretváral do neustále sa meniacej "priestorovej inštalácie", si na svoj rozmer upravil aj tieto úžitkové predmety. Kartónové obaly pokryl maľbou, doplnkovo aj kolážou, a opatril ich autorskými signatúrami. Ikonografický repertoár tých kníh zodpovedal ich "obsahu - patrili do červenej, "biologickej dráhy Filkovej tvorby a prevládali v nich fragmentarizované znaky ľudských tiel, maľované a či skôr kreslené štetcom, ako príznaky prepiatej, až nezvládatelnej pudovosti, telesnosti. Objavujú sa v nich aj kosodĺžnikové útvary - mohla by to byť aj narážka na "kosoštvorce známe z mestského folklóru, ale aj na šarkanovité hlavy Filkových Duchov, jednookých ako Kyklopovia, so smutne divokým výrazom.
Pre autora je príznačné, že aj v tomto prípade pojmové vyjadrenie prevládne nad obsahovým. Veľkú časť obalových plôch pokrývajú pojmy a texty, ktoré nejako súvisia s biologickou stránkou ľudskej existencie. Objavujú sa pojmy SUBJEKT, INTIMITA, SEX, LÁSKA - tá však odkazuje skôr na číru sexualitu, podobne ako Šeherezáda preňho znamená symbol ženskej manipulatívnosti, ženskosti, ktorej sa nedá vyhnúť. Najčastejšie sa však objavuje autorovo meno ako signatúra, ktorá obvykle pokrýva celú plochu kartónového podkladu (Ze všeho nejvíce se mi / mé vlastní jméno líbí - Vladimír Majakovskij). Priezvisko sa vyskytuje aj vo svojej základnej forme - FILKO, častejšie však vo "vzdorovitej forme FYLKO, ktorú umelec prijal na 10. výročie augustovej okupácie v roku 1968. Až neskôr zrejme vznikli trojsignatúry FILKO FYLKO PHYLKO - autor v nich uplatnil všetky tri formy svojho mena, ktoré používal ku koncu 80. rokov. Verzia PHYLKO v jeho chápaní mala byť slovenská aj "internacionáln a zároveň. Filko sa tu prejavuje ako písmomaliar veľkých rozmerov, pričom jeho schopnosť obmieňať varianty vlastného mena je azda nevyčerpateľná. Príznačné je tiež, že na objekt s úžitkovou funkciou uplatňuje rovnaké výtvarné nároky ako na samotné dielo a dokonca niekedy sú tieto schránky na maľbu kompozične náročnejšie ako maľba samotná. Trvalo dosť dlho, kým si to znalci umenia uvedomili, ale nakoniec sa aj z nosičov umeleckých diel stali zbierkové predmety. Zoskupené do ucelenej kolekcie sa prvýkrát predstavujú verejnosti na výstave v galérii Linea.

Aurel Hrabušický